Vezmime vládu do svojich rúk
NEUČTE SE Z VLASTNÍCH CHYB... Pohlednice z druhého břehu
 
Technické Noviny, Bratislava: Prechod od centrálne-príkazovo riadenej ekonomiky k ekonomike trhovej je bolestný. Pociťuje to väčšina obyvateľov. Preto silnie volanie po zaručenom recepte, ktorého aplikácia vylieči ekonomiku bez akýchkoľvek vedľajších účinkov. Taký recept je utópiou.
 
Veľke problémy majú Maďarsko, Poľsko, o Balkáne ani nehovoriac. Dokonca aj v bývalej Nemeckej demokratickej republike, ktorá sa môže „oprieť o bohatého „staršieho brata“ a štartovala z trochu lepšej pozície ako ČSFR, neúnosne narastá sociálne napätie, hospodárstvo sa zrútilo.
 
 
 
Profesor Paul W. McCracken, ktorý prednáša na Michiganskej univerzite, povedal:
 
„... náš obor (ekonómia - pozn. red.) sa posledných päťdesiat rokov podrobne zaoberal verejno-politickými aspektami. Prečo je teraz taký bezradný, keď stojí pred nesporne najdôležitejším problémom hospodárskej politiky tohto storočia? Jednou časťou problému je rýchlosť, s akou sa tento problém dostal do popredia. Historické udalosti sa spravidla nevyvíjajú tak prúdko ako v roku 1989. V skutočnosti existujú niektoré závažné dôvody, že náš obor nie je schopný dávať rady, ako urobiť z plánovaného hospodárstva hospodárstvo riadiace sa príkazmi trhu ...“
 
Paul W. McCracken nazval prechod od plánu k trhu najdôležitejším problémom hospodárskej politiky tohto storočia. Je zrejmé, že riešenie takéhoto zložitého rébusu, optimalizácia reformných krokov, si vyžaduje tvorivú diskusiu najlepších mozgov. Odmietanie názoru druhých je veľmi krátkozraké. V minulosti, nie tak dávnej, dostávali autori závažnejších kritických stanovísk nálepky nepriateľov štátu, zriadenia, apod. Vecná argumentácia sa „zideologizovala“. Žiaľ, táto prax pretrváva. Aj človek snažiaci sa o zdar prechodu k trhu a transformáciu vlastníctva môže získať pomenovanie „kryptokomunista“.
 
K oponentom prác Klausovho tímu patrí profesor Milan Zelený. V úvode našej spolupráce sme považovali za potrebné, aby sa politicky niekam zaradil. Potom sa dá diskutovať o vecných problémoch bez zavádzajúceho balastu ideologizovania.
 
 
Profesor Zelený: „V ČSFR ma už nazvali kadekým: od bolševika po zbožňovateľa socializmu, neúspešného v zahraničí, až po ultrapravičiara a fašistu. Je to až smiešne, keby to nebolo tak vážne.
 
Keďže nepatrím a nikdy patriť nebudem k žiadnej strane a ideológii, keďže sa vždy budem riadiť iba zdravým sedliackym rozumom a túžbami a želaniami širokej verejnosti, keďže sa nikdy nepoddám ideológii „Jedinej možnej cesty“ - budem vždy nepohodlný predstaviteľom novej totality. Som profesorom ekonómie a podnikového riadenia na dvoch prominentných newyorkských univerzitách (Columbia, Fordham) viac ako 25 rokov a s celoživotným uväzkom. Nemám teda osobné či existenčné ambície, nemám čo získať, všetko, čo robím, je motivované osobným záujmom o národ a profesionálnym záujmom o jeho ekonomiku.
 
Nie som teda ani pravičiar ani ľavičiar, ale naopak: považujem zmatenú snahu čs. politikov o stranícke „zastrešenie“ za naivné, zastarané a dokonca i smiešne. Je smutné, že po 40 rokoch straníckej príslušnosti sa nám bývalí komunisti rozliezajú do všetkých možných strán, kde zavádzajú svoje naučené maniere, propagandu, dodržovanie linie „Jedinej možnej cesty“, apod.
 
Delenie na ľavicu a pravicu je v čase priamej demokracie pre ČSFR nielen hanbou, ale i tragédiou. Priama voľba prezidenta a podobných vysokých funkcií priamo ľudom je dnes nutnosťou, nie prepychom.
 
Trhové hospodárstvo autonómnych a nezávislých národných kapitalistických subjektov nemá nič spoločné s klausovým, štátom regulovaným „trhovectvom“ tretieho sveta a Medzinárodným menovým fondom. Kapitalizmus a kapitálová účasť zamestnancov je moderným princípom, námezdnosť pracovnej sily prežitkom marxistickej teórie práce. Ministri ČSFR, ktorí vykrikujú, že je jedno, komu výrobne prostriedky patria, nepochopili, že vedomostný kapitál, nie práca, sa stává základnou produktívnou silou v modernej ekonomike. Odsúdiť vačšinu národa k námedznosti a k závislosti, nie ani na národnom kapitále, ale na kapitále kozmopolitnom, hraničí s hospodárským zločinom.
 
Som zastáncom moderných „baťovských“ princípov organizácie a riadenia japonského typu, presadzujem autonómiu a nezávislosť jedinca, rodiny, obce, podniku, oblasti, krajiny i štátu. Takže, „ďaleko od Moskvy“, ďaleko od straníckej línie ministerského centralizmu a korupcie zastáncov „Jedinej možnej cesty“.
 
Dnešná situácia rozpoltenej opozície 89 strán a hnutí pripravuje podmienky na uchopenie moci populistickou stranou pod vedením demagogického a arogantného bankového úradníka - a teda nastolenie novej totality na dobu najmenej 15 rokov.
 
Ludia v ČSFR sa budu musieť priamej demokracii ešte dlho učiť. Dočasne sa podriadili neokomunistom a poslušne, skoro ako na povel, rozdrobili akúkoľvek opozíciu na stovky bezvýznamných čriepkov. To nie je pluralitná demokrácia, ale diktatúra minoritnej strany, ktorá hrozí už od júna 1992.
 
V modernom svete sa pravica a ľavica profilujú pomerne ľahko. Pravica zdôrazňuje nezávislosť, autonómiu, decentralizáciu, podnikové i všeobecné samoriadenie, minimalizáciu úlohy štátu a zvlastnenie miestnych zložiek obyvateľstva.
 
Ľavica zdôrazňuje centralizmus a stranícku líniu, maximalizuje politickú (i keď nie hospodársku) úlohu štátu, preferuje námezdnú závislosť zamestnancov („veď je to jedno, komu to vlastne patrí!“), zvyšuje závislosť občanov (podpory, dotácie, sociálna sieť apod.), je vždy kolektivistická, ideologická, dogmatická a vyhýba sa dialógu.
 
Teda všetko opačne oproti proklamáciám „ľavica a pravica“ v ČSFR.
 
Som proti námezdnosti, kozmopolitismu, štátnemu ministerskému diktátu a regulácii, som za vytváranie národného kapitálu, národných kapitalistov a za naše tradičné, baťovské „Každý zamestnanec kapitalistom!“
 
Potrebujeme vládu odborníkov: nestranícku, neideologickú, nezviazanú „jánabráchismom“ a priatelíčkovaním. To vedie len k diletantizmu, korupcii a kabinetnej politike. Potrebujeme urýchlene schváliť blokačné paragrafy, ktoré by zabránili súčasnej medzivláde, aby rozpredávala, vydražovala a rozdávala veci, ktoré jej nepatria. Potrebujeme vytvoriť parlamentnú komísiu, ktorá by zabránila strojcom „reformy“, aby mohli rezignovať bez prevzatia zodpovednosti za extrémne ničenie ekonomiky od januára 1991. Musí sa pred svojím odchodom vyspovedať z motívov, činov a dopadov svojich opatrení. Žiadna nová vláda nesmie byť zaťažená dedičstvom týchto diletantov. Potrebujeme, aby bývalí komunisti neboli menovaní do verejných pozícií riadenia štátu a jeho reprezentácie v zahraničí: Bývalí komunisti sa môžu do verejných funkcií iba voliť, a to na základe princípov priamej občianskej demokracie.
 
Strojcovia fiaska novembra 1991 musia byť odvolaní z verejných funkcií a musia prevziať plnú zodpovednosť za devastáciu čs. ekonomiky. Ich rezignácia či odchod do zahraničia (ako sa dnes už začína pripravovať) sú nežiadúce a musí sa im v tom zabrániť.
 
ČSFR sa musí sústrediť na budovanie národného kapitálu a vytváranie širokej vrstvy národných kapitalistov. Kozmopolitizmus by mal tento národ rázne raz navždy odsúdiť. Potrebujeme hospodársku reformu „šitú na mieru“, vychádzajúcu z miestnych podmienok podnikových, všeobecných a občianskych. Nepotrebujeme ministrov, ktorí sú „zodpovední iba Bohu“, naopak, musíme ich urýchlene odvolať. Nepotrebujeme kázanie o láske a morálke od tých, ktorí ich dnes a denne svojimi činmi porušujú a znevažujú. Potrebujeme vziať vládu svojich vecí do svojich rúk, nie ju odovzdať do rúk našej vlády - vlády bývalých komunistov, nikým nezvolených a jediným človekom menovaných.
 
Je potrebné sa nikdy nikam nevracať, ale vydať sa na cestu do budúcnosti: pre nás, pre naše deti a pre naše národy. „Nedať sa!“
 
Technické noviny, Bratislava, 6. augusta 1991

Zpět na Obsah knihy