Liečba zo šoku
NEUČTE SE Z VLASTNÍCH CHYB... Pohlednice z druhého břehu
 
Prof. M. ZELENÝ hosťom Medzinárodného klubu novinárov SP
 
Keď som v roku 1991 napísal knihu Ješte je čas s podtitulom Obávám se o osud této země, veril som, že v hospodárskych otáz­kach ešte bol čas na zavedenie reformy viac orientovanej do budúcnosti, ktorá by sa viac zaoberala rastom a rozvojom priemyslu i poľnohospodárstva,“ hovorí prof. MILAN ZELENÝ z Fordhamovej univerzity v New Yorku po dvoch rokoch o vtedajšej motivácii, ktorá ho priviedla k názvu knihy.
 
Žila už v tom čase vo vás predtucha o osude štátu i ekonomiky?
Áno, bola to predtucha. V tom zmysle, že sa štát rozpadne, sa mi naplnila. Ale aj v tom zmysle, že výsledky reformy, proti spôsobu ktorej som vystupoval, sú negatívne. Ak by som dnes písal podobnú knihu, už by som nepovedal - ešte je čas, ale skôr, že už niet času.
 
Nemôže ísť iba o pokles dočasný, kým sa hospodárstvo adaptuje na nové podmienky?
Je to pokračovanie poklesu, ktorý sa začal v roku 1990. Neviem si preto predstaviť, že ide o prechodný jav. Za prechodné možno označiť drobné náznaky oživenia koncom roku 1992.
 
Stali ste sa kritikom Klausovho spôsobu ekonomickej transformácie. Platila v podmienkach jestvovania ČSFR. Je podľa vás terajšia „slovenská cesta“ nádejnejšia?
Presne na vašu otázku budem môcť odpovedať po diskusiách s niektorými slovenskými ekonómami. Z môjho pohľadu nie sú úpravy, v porovnaní s Klauso­vou koncepciou, zásadné. Kupónová privatizácia bola predsa prijatá a pokračuje. Zamestnanecké a manažér­ske spoluvlastníctvo nedostalo váhu, akú malo dostať. Nevytvorila sa priemyselná politika, atribúty rastu neboli zavedené do praxe.
 
Čo by ste v tomto prípade navrhovali?
Predovšetkým pripraviť hospodárské subjekty v zmysle ich privatizácie, reštrukturalizácie tak, aby neboli iba vlastníkmi súkromných držiteľov papierov, ale i súkromnými vlastníkmi subjektov, ktoré by v podnikách rozhodovali. Zároveň s touto prípravou možno začať vytvárať rozumnú dlhodobú priemyselnú politiku. Myslím si, že forma vlastníctva je rozhodujúca. Ak sa pozerám na podnik ako na elektrický motor, je pravda, že ak ho spustím, ide rovnako, či ho vlastní ten alebo onen. Baže podnik nie je elektrický motor, ale živý organizmus.
 
Jednou z možností privatizácie je vámi podpo­rovaná a v USA zaužívaná metóda ESOP (Employee Stock Ownership Plan) - jednoducho povedané, ide o zamestnanecké akcie. Pripomína to známe ezopské bajky. Nie je to tak trochu ekonomická bajka?
ESOP je spôsob, akým sa americká verejná korporácia dostáva do súkromných rúk. To je skutečná privatizácia, ne bajka.
 
Pojem privatizácia u nás je jasný.
Ako môže byť jasný, keď existuje kupónová privati­zácia, ktorá znamená prevod vlastníctva do verejných rúk. To znamená, že vlastníkom je ktokoľvek, kto si kúpi akcie. V USA 11 miliónov zamestnancov pracuje v ESOP-ovom založení, teda vyše 10 percent zamest­nancov.
 
Znamená to však, že nejde o dominantnú formu. Prečo?
Lebo po vojne nastal v USA výrazný rozvoj verej­ného systému a pre podniky je veľmi náročné verejné akcie skupúvať. Tento spôsob práve preto u nás nebol potrebný. K súkromnému vlastníctvu sme sa mohli dopracovať jednoduchšie.
 
Domnievate sa, že sa dá slovenská ekonomika oživit' bez úverov MMF, bez predaja podnikov do zahraničia a bez priťahovania opaskov?
Ak sa pokračuje v reštriktívnej politike, potom sa nedá. Ale uvedomte si, že väčšina vzrastajúcich ekono­mik, i v štádiu celosvetovej recesie, nemá s úvermi MMF nič spoločné. Mám na mysli Japonsko, krajiny východnej Ázie, ktoré sa reštriktívnej politike MMF nikdy nepodriadili.
 
Zrejme preto, že mali dostatok bankových zdrojov, ktoré u nás absentujú.
Co to mluvíte? Kde by asi Čína či Singapúr vzali bankové zdroje, keď išlo v podstate o polofeudálne spoločnosti? My sme si mohli rastovú stratégiu vytvárať podporou exportných výrob. U nás výroba i export klesajú a predsa si požičiavame.
 
Ale aj náš vývoz stagnuje z dôvodov recesie vo svete.
To je polopravda: export Singapúru, Číny, Južnej Kórey, Indie, atd. predsa vôbec nestagnuje, naopak, rastie. Recesia pre novú ekonomiku vôbec nie je negatívnym javom. Je to šanca na hľadanie nových výrobkov, nových odbytíšť. A to znamená vyrábať kvalitné výrobky, technologicky na úrovni.
 
A to je ďalšie kĺbko problémov.
Isto, ale balík starostí nemožno zvaľovať na celosvetovú recesiu. Rozvíjajúce sa krajiny totiž využívajú recesiu na prenikanie na zahranične trhy. Ale je to už dané privatizáciou. Vôbec si totiž nemožno technicky predstaviť, že každý občan-držiteľ kupónov či akcií, zmení záujem podnikov o trhy, o výrobky, že zmení ich správanie.
 
Čo by ste potom pre Slovensko odporúčali?
Privatizáciu, ktorá by nebola zverejňovaním, ale skutečným zosúkromnením vlastníctva. To znamená privatizáciu do rúk manažérsko-zamestnaneckých sku­pín. Môžu to byť aj skupiny zvonka, ktoré sa stanú manažérsko-zamestnaneckou skupinou. Tieto subjekty sú schopné podporovať proexportne zameranie podni­kov.
 
Na Slovensko ste priniesli Správu ekonomickej komísie pre Európu pri OSN, ktorá kritizuje šokovú terapiu v postkomunistických štátoch. Nie je už neskoro? Nešlo o nemorálny experiment na obča­novi, ktorý je najviac zasiahnutý?
Tento experiment nemusel a nemal byť uskutečnený. Treba priznať, že Západ dostatočne razantne proti nemu nevystupoval, ale s MMF ho podporoval a hovoril, proti všetkým svojím skúsenostiam: možno, že to bude fungovať. Na Západe však pôsobia pragmatici, ktorí keď zistia, že čosi nepracuje - odstúpia od toho. My sme však ideológovia, držiaci sa do konca. A že pokus dolieha práve na občana, je dôvodom, prečo som sa tri roky snažil otriasť dôverou v šokovú terapiu. Jej oficiálni zástancovia - Klaus, Balcerowicz, Švejnar a ďaľší, by sa však mali občanovi zodpovedať pred parlamentom a zdôvodniť svoje kroky. Po novembri 1989 Západ nebol pripra­vený v teórii, ani v praxi, na prechod socialistickej ekonomiky na trhovú. Bolo nezodpovedné tvrdiť, že to bolo popísané v učebniciach. Dve desaťročia učím ekonomiku v USA a zodpovedne môžem povedať, že takéto teórie a postupy neboli ani vyvinuté, ani publiko­vané. Západ ich už prehodnocuje a dospieva k záveru, že voľné trhové hospodárstvo sa nedá zaviesť šokom.
 
R. Wagnerová a P. Brhlovič, 1993

Zpět na Obsah knihy